Vznik a pôvod Slovenský Hrubosrstý Stavač
Šľachtenie SHS sa začalo v 40.- tych rokoch 20. storočia, kedy nestor slovenskej kynológie- pán Koloman Slimák začal podchytávať hrubosrstých jedincov sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. SHS vznikol z troch pôvodných rás: Weimarský stavač, Český fúzač a Nemecký drôtosrstý stavač. V roku 1944 skrížil suku weimarského stavača Monika v.d. Haraska(ÖHZB-W 931) so psom českého fúzača Robby Šelle (SPKS 1294). Z tohto párenia vzišiel jednofarebný sivastý vrh. Z neho vynikala svojim výkonom a exteriérom najmä sučka Flora z Karpát (SPKS 1842). Tá bola potom napárená psom- weimarským stavačom Yves v.d. Westhütte (ÖHZB-W 937). Aj tentoraz z toho bol bezchybný hrubosrstý vrh. Nasledovali ďalšie párenia s jedincami plemien český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia týchto párení, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní do experimentálnej plemennej knihy zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym zväzom ako hrubosrstí weimarskí stavači. To však spôsobovalo problémy, nakoľko oficiálny štandard wiemarského stavača neuznával jeho hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu však bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme. Až v roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal slovenským chovateľom, že štandard nepozná žiadnu hrubosrstú formu weimarského stavača. Od toho času bolo zakázané krížiť jednotlivé typy osrstenia medzi sebou, ak tak len s povolením hlavného poradcu chovu. Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Československu už veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo slovenských poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného slovenského plemena na pôde FCI. Prílev cudzej krvi sa zastavil v roku 1970. Chovná základňa bola dostatočne široká, takže celú populáciu bolo možné rozdeliť do troch krvných línií. Celá snaha vtedajších nadšencov pre chov tejto rasy bola korunovaná 6.6.1983 o 18:05 hod, kedy bol na zasadnutí uznávacej komisie FCI v Madride uznaný SHS ako plemeno, a jeho štandard bol vydaný pod číslom 320.
Popis pracovných vlastností
SHS možno charakterizovať ako vynikajúceho všestranného stavača. Aj keď v minulosti mu bola vyčítaná pomalšia práca v poli, v súčasnosti je toto plemeno plne schopné konkurovať väčšine kontinentálnych plemien stavačov, ba často ich práve svojou vytrvalosťou a temperamentom predbehne. Podľa mojich skúseností hľadá s nosom v úrovni chrbtovej línie, prípadne tesne pod ňou, prevažne v cvale pred vodičom približne 80-100 metrov na každú stranu (často krát aj viac), primerane rýchlo k podmienkam, za akých pracuje, dobre využívajúc vietor, pričom vďaka kvalite svojho čuchu mu nič neujde a priestor prehľadá do posledného miestečka. Vystavovanie je pevné a spoľahlivé, táto vloha sa prejavuje možno trošku neskôr, ale do značnej miery je to ovplyvnené vedením a množstvom príležitostí, aké má daný pes a je to spravidla vždy pred dosiahnutím jedného roka. Jeho veľkou prednosťou je ľahká cvičiteľnosť. Vyniká vrodenou veľkou chuťou prinášať, čo značne uľahčuje výcvik aportu. Je náruživý a prirodzený vodár, pričom aj vďaka svojej srsti často ani akoby nevnímal teplotu prostredia a vody. Na dohľadávanie raticovej zveri (najmä srnčej) po pofarbenej stope je jeho výcvik úplne jednoduchý, nakoľko má veľmi dobré vlohy pre držanie stopy, nie je zbrklý a pracuje rozvážne no dôsledne. SHS je značne ostrý na škodnú zver, niektoré jedince sú vzhľadom na túto vlastnosť veľmi dobre zapracované aj na diviačiu zver, ktorá sa v posledných rokoch často vyskytuje aj v nížinných revíroch.
Povaha SHS je veľmi priateľská a milá, charakter je vyrovnaný a kľudný. V domácnosti sa vie správať ako člen a miláčik rodiny, no pri výkone lovu je veľmi temperamentný, náruživý a neúnavný. Je schopný do úmoru pracovať, len aby urobil radosť svojmu vodičovi. Niekoľko jedincov z mojej chovnej stanice žije bez poľovníckeho výcviku a využitia a ich majitelia na nich ako na rodinných psov nedajú dopustiť.
Rozšírenie plemena
Okrem Slovenska sa malé populácie nachádzajú vo Švajčiarsku, Nemecku, Írsku, Českej republike, Francúzsku, niekoľko „prvých lastovičiek“ je vo Fínsku, USA, Holandsku, Rakúsku a záujem v zahraničí o toto plemeno stúpa, hoci často krát u nepoľovníckej verejnosti. Anglicko je pre toto plemeno možno povedať osobitnou kapitolou. Ku dňu 10.11.2006 je tam registrovaných 134 jedincov. Toto plemeno tu zatiaľ nie je uznané Kennel Clubom, preto tu nemá svoj štandard a nie je možné ho oficiálne vystavovať, avšak jeho početní priaznivci po založení svojho klubu chovateľov a priaznivcov SHS usilovne pracujú na jeho uznaní. Myslím, že vzhľadom na rýchlosť, akou tam stúpa početnosť tohto plemena (počet zapísaných šteniat v rokoch 2004 – 19, 2005- 30, 2006- 35 šteniat !!!) a záujem oň, sa im to aj v krátkej dobe podarí. Vo Francúzsku bola relatívne početná populácia založená na importovaných jedincoch zo začiatku 90. rokov, no postupne sa s tamojšími priaznivcami vytratil kontakt a naposledy v roku 2004 tam bol vrh 4 šteniat. Je tam uznaný samostatný klub, ktorý v minulosti vydával spravodaj, usporadúval skúšky a výstavy tohto plemena a SHS sa tam aj vďaka tomu tešil stúpajúcej obľube. Bude dobré, ak by sa podarilo znovu oživiť kontakty. Síce vzhľadom na genetickú skladbu populácií tohto plemena v zahraničí, nebude prakticky možné oživenie krvi našej populácie, ale spoluprácou so zahraničnými záujemcami sa môže podariť oživiť záujem o toto plemeno a tým aj jeho početnosť, prepotrebnú pre ďalšie fungovanie plemena.
Aktuálna situácia v chove
Paradoxne plemeno slovenský hrubosrstý stavač od svojho oficiálneho uznania v roku 1983 postupne strácalo svoju pozíciu a početné rozšírenie. Malý záujem chovateľov a poľovníkov spôsobil zúženie genetickej základne plemena, pričom v súčasnej dobe pri počte zhruba 30 chovných jedincov na Slovensku je situácia pomerne kritická. Genetickou skladbou sa toto plemeno posunulo do skupiny ohrozených plemien, preto je len na nás, aby sme ho udržali aj pre ďalšie generácie. Slovensko ako krajina pôvodu tohto plemena je v zmysle chovateľského poriadku FCI oprávnená robiť zásahy do krvného zloženia plemena. Bežne využívanými formami aj u iných plemien a krajín sú metódy plemenárskej práce ako osvieženie krvi, prípadne nové medziplemenné kríženie. Napríklad v prípade plemena pudelpointer urobil Nemecký chovateľský klub tohto plemena novú líniu presne v zmysle Hegewaldových (tvorca plemena PP) postupov. Pre tvorbu novej línie použili kríženie suky veľkého hnedého pudla a psa bielo oranžového pointera, zároveň aj kríženie (nepríbuzných k predchádzajúcim) suky bielooranžového pointera so psom veľkým hnedým pudlom. Následne vytvorili niekoľko ďalších generácií, celý postup trval samozrejme niekoľko rokov, každý takto vzniknutý jedinec prešiel prísnym výberom a iba najlepší sa zúčastnili ďalšieho šľachtenia. Ale dnes, aj keď situácia nie je úplne perfektná, majú novú líniu, ktorá im pomohla rozšíriť genetickú základňu plemena pudelpointer a zažehnať tak možné problémy, ktoré mohli vzniknúť zvyšovaním stupňa príbuznosti (celý postup je možné nájsť na www.pp-zuchtversuch.de).
V plemene SHS klub po analýze populácie plemena vykonanej v roku 2004 na zvodoch konaných pri výstavách psov v Banskej Bystrici, Nitre a v Dvoriankach, začal s tvorbou novej línie. V roku 2005 sa vďaka obetavosti Ivana Luciaka v jeho chovateľskej stanici Kaicul narodil vrh z párenia suky nemeckého drôtosrstého stavača Citra z Barbajky a psa weimarského krátkosrstého stavača Dix zo Splavu z Hosté. Pracovne výborná fena a ešte úspešnejší pes, ktorý má absolvované množstvo veľkých podujatí, splodili jednofarebné hnedé a hrubosrsté potomstvo, z ktorého po výbere tesne po pôrode bolo ponechaných 1 pes a 3 suky. V roku 2006 sa 2 suky ako 5 mesačné zúčastnili klubových jarných skúšok, kde predviedli vynikajúce vlohy. V roku 2007 bude potrebné týchto jedincov komisionálne posúdiť a určiť im ďalšie smerovanie pre využitie v stavbe novej línie.
Koncom roku 2006 bola napárená hnedá suka českého fúzača psom weimarským stavačom a aj do budúcnosti bude potrebné urobiť ešte ďalšie párenia medzi jedincami východzích plemien, z ktorých SHS vznikol, teda weimarského stavača, nemeckého drôtosrstého stavača a českého fúzka a zabezpečiť tak dostatok vhodných jedincov pre vytvorenie nových línií, ktoré napomôžu jednak udržať dostatočný počet voľných generácií v rodokmeňoch SHS, teda zvýšiť genetickú variabilitu a zároveň napomôžu zlepšeniu vlastností plemena. Je to určite beh na dlhé trate, no je to nanajvýš potrebné a táto iniciatíva prišla doslova v hodine dvanástej pre toto plemeno. Chcel by som sa už teraz poďakovať tým, ktorí priložili či priložia ruku k dielu a ktorým osud nášho najmladšieho národného plemena nie je ľahostajný.
Ing. Michal Urban
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------
História plemena Slovenský kopov
Slovenský názov je odvodený z maďarského slova ,,kopó”, ktorý sa nedá etymologicky jednoznačne vyložiť. Nie je ani jasné, ako kopov prišiel na Slovensko. Predpokladá sa, že z kríženia so psami, ktoré už u nás boli udomácnené. A tak vzniklo napokon vlastné domáce plemeno duričov. Aby sa však udržalo čo najčistejšie, bolo už v roku 1770 zakázané krížiť slovenských duričov s duričmi z iných krajín. Ešte počas druhej svetovej vojny, keď sa Slovensko na istý čas stalo ,,samostatným” štátom pod nemeckým dozorom založili prvú plemennú knihu a vypracovali prvý štandard. Uznávaný kynológ Koloman Slimák sa zaslúžil o čistý chov kopova a v roku 1936 usporiadali v Banskej Bystrici, prvú chovateľskú prehliadku, na ktorej vybrali psov vhodných na chov. O 10 rokov neskôr v roku 1946 po druhej svetovej vojne, sa uskutočnila druhá prehliadka, ktorá mala poskytnúť prehľad, čo z chovu zvierat ešte ostalo. Pri tejto príležitosti bol založený Klub chovateľov duričov, ktorý si vytýčil cieľ podporovať a konsolidovať výzor a poľovné vlastnosti kopova. V roku 1963 FCI uznala slovenského kopova ako duriča. Samostatný klub chovateľov slovenských kopovov bol založený v roku 1988.
Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí. V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhotné, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa skôr uprednostňovali vysokonohé a telesne silnejšie jedince, ak to, samozrejme, nebolo na závadu ich vytrvalosti. Ako mnohé plemená, mal aj kopov sprvu veľkú variabilitu predkov, rozdielnych veľkosťou i odchýlkami vo sfarbení. Boli tu však určité spoločné znaky, ktoré mohli byť základom pre vyšľachtenie nového plemena. Pôvodná výška týchto psov bola od 45 do 65 cm, s prevládajúcimi čiernym sfarbením. Farebnú prímes tvorilo hrdzavohnedé pálenie, prechádzajúce často plynulo do čierneho, takže u mnohých jedincov až prevládalo. Biele škvrny sa často vyskytovali na hrudi, ale boli aj na nohách, chvoste, nemali však dominantné zastúpenie. Práve týmito znakmi a podľa časti tela, na ktorej sa vyskytovali, sa mnohé chovy vzájomne odlišovali. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17.-18.storočia už vtedy sa zakazovalo ich jeho kríženie s inými psami. To naznačuje, že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom bolo isto jeho vynikanie nad ostatnými plemenami. I to je dôkazom, že dnešný jednotný typ najpravdepodobnejšie vznikal selekciou pôvodného chovu, bez primiešania inej krvi.
Od začiatku cieľavedomého chovu slovenského kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Prvý významný medzník už v začiatkoch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto etapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov. Do tretej etapy prechádzal chov postupne, keď už dochádzalo iba k vzájomnému kríženiu vybranej populácie.
Slovenský kopov
Koloman Slimák, MVDr. Jozef Duchaj – Poľovné psy (1973)
Jedince tohto jediného nášho plemena poľovných psov sú vysoké 40 – 50 cm. Sú vždy čierne, s červenými odznakmi na papuli, očiach, ušiach, prsiach, končatinách a chvoste. Srsť je prostredne dlhá, s hustými vlníkmi. Srsť na chvoste tvorí tzv. kefku. Trup má tento pes mierne pretiahnutý a pevný, chrbát rovný, dobre zauhlené a silné končatiny. Chvost je prostredne dlhý, pes ho nosí nanajvýš vodorovne. Krk prostredne dlhý, svalnatý, bez voľnej kože (laloka).Hlava je primeraná k telu, nie príliš úzka s miernym čelovým sklonom. Papuľa je tiež prostredne dlhá s mierne previsnutými pyskami, ktoré tvoria v kútikoch menší záhyb. Chrup je plný, nezvyčajne dobre vyvinutý, oči tmavé, uši prostredne dlhé, ľahké, zaokrúhlené, nie príliš nízko nasadené.
Hrubé chyby: iná farba než čierna, príliš krátka srsť, výška súk nad 45 a psov nad 50cm, chvost stočený nad telom, dlhý a široký záves, bledé oko a úzka alebo ťažká hlava
Menšie chyby: malá biela hviezda na prsiach sa síce pripúšťa, ale v chove je taký pes neželateľný, príliš dlhá srsť, nepresne ohraničené odznaky a vlčie pazúry.
Povaha: temperamentný, veľmi vytrvalý a ťažšie ovládateľný, neobyčajne odvážny, ostrý a vytrvalý vo vystavovaní zveri. Odolný proti útokom zveri.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
